Vlčí mak tancuje vo vetre s odvahou, ktorá vyráža dych. Je divoký, slobodný a nezlomný. Hoci jeho lupene pôsobia jemne ako hodváb, dokáže vzdorovať vetru, dažďu i páľave slnka. Stojí tam, kde by iné kvety dávno sklonili hlavu.
A predsa stačí tak málo. Jediné odtrhnutie od miesta, kde patrí, a jeho krása začne pomaly miznúť. Lupene strácajú silu, farby blednú a život z neho uniká.
Taká býva aj detská duša.
Navonok odvážna, vzdorovitá a silnejšia, než si dospelí často uvedomujú. Denne zvádza svoje malé i veľké boje, nesie bremená, o ktorých mnohokrát nedokáže hovoriť. A predsa v sebe ukrýva nesmiernu krehkosť. Potrebuje cítiť, že je prijatá, milovaná a v bezpečí. Potrebuje korene, z ktorých môže čerpať silu.
Keď sa na dieťa pozeráme, často vidíme len jeho správanie. Nevidíme však vietor, s ktorým zápasí. Nevidíme tiché bolesti, obavy ani túžbu po pochopení. Rovnako ako pri vlčom maku, aj pri detskej duši si jej skutočnú krehkosť uvedomíme až vtedy, keď sa jej niečo dotkne príliš hlboko.
Vlčí mak nám preto pripomína, že to najkrehkejšie býva často zároveň tým najsilnejším. A že každá detská duša, nech sa zdá akokoľvek odvážna, potrebuje láskavosť, aby mohla ďalej rozkvitať.