Dieťa je váza, rozbitá nie náhodou, ale pádom, ktorý nik nevidel.
Leží na podlahe sveta, rozsypané sny, ruky porezané minulosťou, ticho hlasnejšie než krik.
Každý črep si pamätá dotyk, ktorý chýbal, slová, ktoré neprišli, pohľady, ktoré obišli.
Zdá sa, že už nemá tvar, len bolesť a ostré okraje.
No okolo stoja ľudia. nie zvedavci, strážcovia nádeje.
Vedia, že sila nie je v celistvosti, ale v odvahe zostať.
Zbierajú črepy pomaly, bez nátlaku, bez otázok, lepia ich vierou.
A aj keď praskliny ostanú, budú nimi presvitať svetlá.
Lebo niektoré vázy neboli rozbité preto, aby zmizli, ale aby sa naučili držať svetlo inak.